Dúhovo nielen navonok – s R. Feketem o Dúhovom PRIDE Bratislava 2011

Začiatkom júna sa na bratislavskom Hviezdku uskutočil druhý ročník (pre slovenskú mentalitu dôležitého) podujatia Dúhový pride Bratislava 2011 – pochodu za zrovnoprávnenie gejov, lesieb, bi, transgender a intersex (LGBT) ľudí. Občiansky aktivista, jeden z hlavných organizátorov akcie, Richard Fekete, zhodnotil závery tohtoročného slovenského “prajdu”, ktorého sa zúčastnilo okolo 1500 ľudí.

Čo ti najviac utkvelo v hlave z minuloročného prvého Dúhového PRIDE-u na Slovensku, a čo ti doznieva v hlave tieto dni po druhom „prajde“?

Minuloročné podujatie Dúhový PRIDE bolo svojím spôsobom revolúciou v LGBT aktivizme – po dvadsiatich rokoch kuloárneho lobovania s takmer nulovým výsledkom v zákonoch dodnes a komunity zatlačenej do niekoľkých klubov a súkromných večierkov „hŕstka“ mladých nadšencov dokázala zorganizovať niečo, čomu nikto spočiatku neveril, že je možné. Pohli sme verejnou mienkou, zaplnili sme verejný priestor a konečne vyšli hrdo do ulíc.

Bol to úžasný pocit. Z minuloročného PRIDE mi utkvela v pamäti aj nenávistná anti-kampaň tzv. „kresťanov“, ktorá však presvedčila aj heterosexuálnu väčšinu, že toto sa týka aj jej. Stále si pamätám aj slzný plyn, ktorý nahádzali neonacistickí zástancovia tzv. „tradičnej rodiny“ do pokojného davu s deťmi. A do tretice – slovné spojenie jedného politika: „temný pochod prachobyčajného nihilizmu“, ktorý však nenastal. 

Tento rok sme cítili podporu verejnosti, lepšiu spoluprácu so samosprávou aj políciou. Trochu nás mrzí „mlčanie“ premiérky Ivety Radičovej, ale nakoniec nám jej podpora nechýbala. Nahradila ju enormná podpora zahraničných veľvyslanectiev, europoslancov, tretieho sektora ale aj médií, a v závere aj predsedu parlamentu Richarda Sulíka. Podstatnejšia ale bola pre nás dôvera a účasť LGBT komunity a ich hetero-kamarátov, rodičov, kolegov...

Keď niekto nič nerobí, nič nepokazí, samozrejme, ale ani nezmení konzervatívnu krajinu. Čoho sa týkajú negatívne komentáre na adresu pochodu?

Negatívne komentáre som príliš nezaznamenal. Médiá možno boli sklamané, že tento rok netiekla krv, účastníci možno trošku „frflali“ na upravenú trasu pochodu a prehnaný dôraz na bezpečnosť (ale vďaka tomu sa nič nestalo). My (organizátori) sme možno čakali viac ľudí na afterparty a viac predaných tričiek na podporu PRIDE.

Dá sa zorganizovať takýto pochod bez spolitizovávania celej akcie? Ako inak možno viesť dialóg, ak nie viditeľne v uliciach/na námestiach?

Osobné je politické. Týmto heslom sa riadim od svojej puberty a myslím, že nie som sám. Samotné protestné zhromaždenie a pochod je tiež forma dialógu. Ďalšou formou dialógu (odbornou) mal byť napríklad Výbor pre práva LGBT osôb Rady vlády pre menšiny – žiaľ, na dialóg je treba dve strany a vládne politické hnutia: KDH a časť SDKÚ-DS sa ho rozhodli odmietnuť to. Snáď pochopia svoju chybu a nebudú blokovať vznik výboru.

Šéfka Queer leaders forum a najviac spájaná osobnosť s organizáciou Dúhového pride-u, Romana Schlesinger, v intelektuálnej diskusnej relácii Pod lampou musela zvládnuť argumentačne tvrdý „battle“ s veriacim politikom, Vladimírom Palkom, ktorého strana s Dúhovým pride-om (ako aj s otvorením otázky práv neheterosexuálnej komunity v SR) nesúhlasí. Sú potrebné takéto prezentácie vo verejnoprávnom médiu?

Svojím spôsobom sme vďační veriacim „oponentom“ ako Vladimír Palko. Na jeho chabých argumentoch, plávajúcich na vlnách viery a predsudkov jasne vidieť, že reálne argumenty a odpovede na správne položenú otázku: „Prečo brániť šťastiu dvoch dospelých osôb“ – nie sú. Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu, ani náboženstvo. Je to v Ústave Slovenskej republiky, prvý oddiel, článok 1. Pravda je, že na Slovensku chýba vo verejnoprávnej televízii relácia pre LGBT menšinu, niečo ako Q magazín v Českej televízii.

Koľko ľudí a ako sa podieľalo na príprave tohtoročného „prajdu“? Stačí to?

Viac-či-menej bolo zapojených do prípravy PRIDE veľmi intenzívne cca 10 ľudí, plus cca ďalších 15 ľudí pracovalo na parciálnych projektoch a úlohách. Pomohli aj jednotlivci a niektoré firmy, či už materiálne alebo svojou prácou. Treba povedať, že to všetci robili bez nároku na odmenu, niekoľko mesiacov popri škole, práci alebo iných aktivitách – neraz na úkor osobného života a vzťahov. Samozrejme, lepšie by bolo zapojiť viac ľudí, mať na to financie, najať profesionálov na niektoré veci atď. atď. Kto ale chce pomôcť, nech sa ozve na: info@duhovypride.sk

Účastníci/čky slovenského pride-u neboli výstrední, obscénni, len farebne oblečení a usmiati. Ako sa líšil náš „prajd“ od tých zabehnutých pochodov v zahraničí?

Ľudia si trošku pletú LOVE PARADE a GAY PRIDE pochody. Každý ma svoje špecifiká a „folklór“. Oponentmi tak často vyzdvihované (a ako odstrašujúci príklad uvádzané) „holé zadky“ sa u nás nekonali. Ja už by som aj nejaký privítal, nech majú aj oponenti radosť. Jeden rozdiel od zabehnutých pochodov by som však videl – a to ucelené skupiny. Napríklad pochodujúce hrdé matky, alebo profesie – ako napríklad hasiči či televízni moderátori.  Toto mi naozaj chýba.

V čom sa líšil Dúhový PRIDE v roku 2010 od toho v roku 2011? Na čo si dáte pozor (vylepšíte či zmeníte) do tretice?

Ten prvý bol prvý a tým aj ostane. Prvá láska je prvá láska. Bol spontánny, nikto nevedel, čo od toho očakávať, a nik nevedel, ako to naozaj dopadne. Robili sme ho s nadšením a nebrali sme ohľad na riziká. Druhý bol stávka na istotu, chceli sme dokázať, že nie je čoho sa báť, že my sme v práve a štát sa vie (a má povinnosť) postarať sa o verejný poriadok a garanciu našich ústavných práv. Tretí musí byť omnoho väčší, razantnejší, musí byť však opäť v niečom iný – musí prekvapiť a vtiahnuť širšiu časť LGBT komunity a spriatelenú verejnosť. Želal by som si, aby sa na ňom ukázalo viac verejne známych ľudí, ktorí z rôznych dôvodov dnes taja svoju orientáciu. Na Slovensku žije zhruba toľko občanov homosexuálnej orientácie ako bolo voličov Kresťansko-demokratického hnutia (KDH) v posledných parlamentných voľbách. A ja nemám pocit, že na námestí ich bolo toľko.

Ako headlinerka PRIDE-u dňa vystúpila 4. júna v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí česká speváčka Aneta Langerová. Ako došlo k tomuto rozhodnutiu/dohodnutiu a spolupráci?

Anetu sme kontaktovali ešte vlani kvôli prvému PRIDE, keď vo februári 2010 urobila vcelku významný krok – prekonala strach a pred médiami odhalila svoj lesbický vzťah s Ivou Milerovou. Vtedy sa neodhodlala prísť do Bratislavy, ale tento rok sa ozvala sama. Samotné rozhodnutie zaradiť ju do programu mali na starosti ľudia v našom tíme, čo sa primárne podieľali na tvorbe hudobnej dramaturgie podujatia. Medzi kritériá (v rámci výberu hudobných hostí) patrilo: kvalita, osobný vzťah alebo tematika LGBT v tvorbe, výška honoráru za vystúpenie. Nie sme komerčný hudobný festival, naše finančné zdroje boli veľmi limitované, mnohé kapely hrali bez nároku na honorár, len sme im preplatili cestovné.
Jej predskokanom mal byť Marcel Berky, ktorý sa nám ozval úplne sám a bez nároku na honorár, lebo chcel podporiť myšlienku PRIDE. Jeho niekdajší otvorený „comming out“ v súťaži Superstar nám bol sympatický. Tesne pred PRIDE však ochorel.

Dúhový PRIDE nebola tento rok len jednodňová akcia. Aké sprievodné akcie ju sprevádzali už v máji a akú mali odozvu?

Pre nás organizátorov to rozhodne nebola jednodňová akcia. Žili sme tým viac či menej intenzívne asi 9 mesiacov. Otázka však smerovala k týždňu sprievodných podujatí od 28. 05. 2011 do 03. 06. 2011. Išlo o akcie typu: diskusia, divadelné predstavenie, koncert, premietanie filmu a dokumentov s LGBT tematikou, výstava výtvarných diel, tanečné predstavenie atď. Najväčší úspech a návštevnosť zožal autorský projekt K.O.Ž.A. (Kolektív Očarujúcich Žoviálnych Amatérov/Amatérok) k téme neheterosexuality. Aktivisti Dúhového pride-u robia ale počas celého roka rôzne vzdelávacie projekty pre LGBT komunitu, pripomienkujú legislatívne návrhy atď..

Slovensko je veľmi religiózna krajina oproti Česku, a „priznanie sa k homosexualite“ je na tejto úrovni takmer nemožné. Snažilo sa v minulosti vaše občianske združenie o otvorenú diskusiu s predstaviteľmi/kami cirkvi na túto tému?

Diskutovali sme len s veriacimi gejmi a lesbami zo združenia GAY-CHRISTIANS, s inými sa na túto tému diskutovať nedalo. Dobrá komunikácia bola s podpredsedom vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny Rudolfom Chmelom a jeho Sekciou ľudských práv a rovnakého zaobchádzania Úradu vlády. Na druhej strane sme sa mesiace snažili o stretnutie s pani premiérkou Ivetou Radičovou (za SDKÚ-DS) – neúspešne. Pozvali sme tiež ministra Daniela Lipšica (za KDH) na našu tlačovú konferenciu, kde sme mu chceli odovzdať 17 konkrétnych životných situácií, pri ktorých dochádza k diskriminácii LGBT ľudí. Vyzval nás k tomu cez médiá – že bude prvý, kto sa zasadí o ich odstránenie, ak mu ich dodáme. Ale neprišiel a ani nijak inak nereagoval. 

Dúhový PRIDE Bratislava 2011 nie je len pochod za zrovnoprávnenie gejov, lesieb, bi, transgender a intersex ľudí. V čom vidíš najväčší prínos/odkaz takéhoto podujatia pre Slovensko?

Ľudia by sa mali postaviť za svoje ideály, nemali by sa báť. Všetci chceme milovať, aj byť milovaní a všetci si z času na čas myslíme, že sme stredom vesmíru. Podstatou je ale láska. 

Aké slovenské, české či zahraničné osobnosti vás podporujú (a ako)?

Nespočetné množstvo, napríklad 20 veľvyslancov a veľvyslankýň na Slovensku. Títo členovia medzinárodnej komunity stoja obrazne aj doslovne na strane účastníkov pochodu, ktorí sa rozhodli pokojne zhromaždiť, aby sa verejne zastali svojich ľudských práv a zdvihli povedomie o LGBT komunite na Slovensku. Každý, vrátane LGBT ľudí, by mal slobodne užívať svoje práva a slobody – ukotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.

Ako bojuješ proti vonkajšej aj vnútornej šedi v slovenských uliciach (i ľudských mysliach)?

Napríklad pochodom Dúhový PRIDE. Okrem toho nosím farebné ponožky.

FB fanpage Duhoveho prajdu:
http://www.facebook.com/pages/Duhovy-PRIDE-Bratislava/240196611412 

duhovypride.sk