Čtenářská recenze Recenze na film Nymfomanka od Larse von Triera

Rádi dáváme příležitostně prostor našim čtenářům, kteří chtějí sdělit světu své dojmy z umění. Tady je pohled na hojně diskutovanou Nymfomanku.
 
Výsledok dráždenia más dánskeho synonyma pre „enfant terrible“, Larsa von Triera, prostredníctvom mlčanlivo kričiacich symbolov - plagátov zahlcujúcich masmédiá, ktoré  svojim expresívnym minimalizmom na prvý pohľad lákali svojou zdanlivo priamou rečou, ale v skutočnosti obratne zahmlievali, robili si manipulatívne srandičky a pohrávali sa s domýšľavosťou jedinca, konečne aspoň z polovice ukázal, čo skrýva pod tou prerastenou propagačnou plachtou a výsledok dopadol, pre zasvätenejších divákov dôvernejšie oboznámených s režisérovým menom, najskôr podľa očakávaní. Teda aspoň z časti.
Prvá polovica vopred nafúkaného zakončenia trilógie depresie pomedzi ďalšími dvoma dielmi (Melancholia, Antikrist) jasne vyniká, ale post „najlepšej“ časti jej zatiaľ uniká. Uvidíme, čo v rámci jej eskalácie  v tomto „sesterskom“ smere urobí druhá, finálna časť.
 Hlavným centrom diania je opäť žena, no oproti ťažko stráviteľným a analyticky problematickým obrazom vyvierajúcim z autorovej chronickej depresie,  zaobalených vo vysokej vizuálnej estetike pripomínajúcej (a tiež čiastočne deformujúcej) štýl A. Tarkovskeho, signifikantných pre zúrivého Antikrista a  tiesnivej, v téme explicitnosti skrotenej, esteticky opäť perfekcionistiskej dekadencie Melanchólie, ponúka Trier v Nymfomanke obsahovo znova tiesnivú a do hĺbky prenikajúcu, ale formálne až nepredvídateľne odviazanú, zábavne-analytickú cestu pomedzi vnútorné bludičky svojej ďalšej hlavnej hrdinky.
Táto cesta sa kompozíciou podobá na epickú báseň, dielo sa hýbe pomocou sústavného prídelu metafor, väčšinou vtipne sa pohrávajúcich so svojím obsahom pomocou poínt, vizuálnych hračiek a bohatosti obrazu (jeho prestrihávania, alebo spájania),  paralel  s literárnymi dielami a v neposlednom rade využitím hudby, ktorá buď s dianím kontrastuje, alebo ho dôvtipne dotvára, štylizuje, vytvára mu beťársky doslov.
Spomenutý Trierov humor ale nechytá na svoju vtipnosť, skôr zamrazuje svojím cynizmom. Všetky funkčné vtípky a pointy vychádzajú z traumatického podkladu, režisérom transformovaného do podoby akejsi „Rubikovej kocky“   a divák od začiatku do konca sleduje jeho narábanie s ňou.  Ak pristúpi na jeho hru, čaká ho prazvláštne podmanivé rozprávanie o ľudskej samote,  prázdnote a chlade,  bohato sa rozvetvujúce ( i keď občas by neuškodilo príval obraznosti zredukovať),  a vďaka zvolenému prístupu nadobúdajúce istý punc originality.
To sa preukazuje najmä v pamätnej scéne s Umou Thurman na pokraji psychického zrútenia – Trier čerpá čierny humor z absurdnej kolízie medziľudských vzťahov, vytvára chaotický priestor, kde po chrbte prechádza mrazivý pot so strnulosťou a zároveň vyvoláva bolestivé pobavenie, akrobaticky prenáša chaos z plátna do divákovho vnútra (ak ten počas toho nehrá v mobile tetris alebo znudene nezíva, ako sa dialo v kine o pár sedadiel ďalej) , alebo v predposlednej kapitole, prerozprávanou „poeovským“ štylizázovaním, odkazujúcim na Zánik domu Usherovcov a taktiež nemožno nespomenúť „lov objektov“ vo vlaku.  štvrtým zlatým klincom filmu,  rysujúcim jeho charakter a virtuózne vlohy  najvýraznejšie, je pasáž analyzujúca pohlavný styk prostredníctvom motívu vážnej hudby prepojeným s rozčlenením obrazu na tri vzájomne sa dopĺňajúce fragmenty.  Tu Nymfomanka okrem iného tiež azda jediný raz prezentuje sexualitu zmyselným spôsobom v celej jej kráse a  v ostatných sexuálnych skúsenostiach ešte spätne prehlbuje obraz prázdnoty a emociálneho chladu, ktorý sa v ich útrobách nachádza.
Z I. časti Nymfomanky je po odhalení košaté, vizuálne bohaté naslúchanie príbehu jednej stratenej ženy, prerozprávané  veľmi  pútavým, - ruka v ruke so zložitosťou - atraktívnym jazykom, miestami  predsa len trochu príliš utáraným.
Michael Papcun