Spisovatel Michal Hvorecký: sponzorujem sám seba

Mladý slovenský spisovatel Michal Hvorecký patří mezi naše oblíbence. V rozhovoru jsme se dověděli, jak vypadá režim spisovatelské práce a proč pojede lodí do Hamburku. Pěkně se uvelebte a počtěte si.

Lidi tě znají jako spisovatele - měls někdy i nějaké jiné zaměstnání? A čím ses chtěl stát, když jsi byl dítě?

Kedysi som vystriedal veľa zamestnaní. Od osemnástich rokov som sa živil sám. Pracoval som v supermarkete, robil som sekretárku, organizoval som hudobný festival, živil sa reklamou a nie tak dávno som dva roky pracoval na dunajských lodiach. Na univerzitu som šiel oveľa neskôr ako moji rovesníci. Ako dieťa som chcel byť lesníkom. Rád som bol osamote v lese, čo mi zostalo dodnes.

Jaký spisovatel byl tvůj největší hrdina, pokud někdo takový byl?

Egon Bondy, český prozaik, básnik a filozof, ktorý prežil záver svojho života v Bratislave, kde som ho záverečných jedenásť rokov jeho života poznal. Vďačím mu za veľa.

GENERAČNÝ POCIT

Kdyžs vydal Lovce & sběrače, stal ses hodně populární mezi pražskou mládeží, čím jsi tehdejší klubovou generaci tak oslovil?

Asi to bol spoločný generačný pocit. Prekvapilo ma, že o týchto témach u nás nikto nepísal. A vlastne mám ten dojem dodnes. Prvý preklad do češtiny bol zvláštny jazykový zážitok. Mne to pripadalo trocha zbytočné, pretože som odjakživa veľa čítal v češtine. Medzičasom som si na to zvykol a viem, že je to nevyhnutnosť, že pre mladých ľudí v Čechách je už slovenčina cudzí jazyk. Moji českí a moravskí kamaráti chcú moje knihy čítať v slovenčine, ale nemajú sa k nim ako dostať. Je to smutné. Jasné, existuje net, ale poštovné to hrozne predražuje. 

Absolvoval si stipendia v zahraničí, jak vlastně taková věc probíhá a co tam člověk zažije?

V istom období som chcel už iba písať. Doma som nijakú podporu nenašiel, preto som sa vybral do sveta. V nemecky hovoriacich krajinách je veľmi rozvinutý systém štipendií hlavne pre mladých autorov. Neponúkajú peniaze, z ktorých zbohatneš, ale dajú ti tiché miesto na prácu a pokoj na dva-tri mesiace plus vreckové, aby si nezomrel od hladu. Nič viac si spisovateľ nemôže želať. Pravidelne som tam stretal aj českých autorov a autorky. Mojím snom je, aby sa také niečo podarilo vytvoriť aj pre začínajúcich tvorcov na Slovensku, no pochybujem, že sa to podarí. V mojej krajine má literatúra ešte oveľa menšiu podporu ako u vás v Česku, aj z médií prakticky zmizla.

SPONZORING

Máš nějaké psací rituály? Píšeš rukou, nebo do počítače?

Ľudia sa ma často pýtajú, ako dokážem celý deň písať, preto rovno priznávam, že to nedokážem. Ak píšem tri-štyri hodiny, je to úspech. Vo zvyšnom čase hlavne redigujem a editujem, čo sú činnosti, ktorým prikladám čoraz väčší význam, veľa sa o nich učím a snažím sa v nich zlepšovať. Odkedy mám syna, píšem v malej kancelárii. Len zriedkavo doma na laptope. Píšem cez deň a okrem literatúry sa zaoberám hlavne tým, ako si zarobiť na písanie literatúry. Takpovediac sponzorujem sám seba inou prácou. Píšem hlavne na počítači, na cestách si robím zápisky do notesa. No často dnes píšem aj tak, že mi na hrudi v klokanke zaspáva bábo a ja ťukám do kláves, ako napríklad teraz :)

Jak relaxuješ? Psaní beletrie vypadá jako hrozně snadné zaměstnání, ale může člověka i hodně psychicky a emocionálně vyčerpat, ne?

Máš pravdu, spisovateľstvo je do istej miery extrémne povolanie. Nie náhodou toľko autorov a autoriek uteká k drogám a alkoholu. Stretávam veľa mladých ľudí, ktorí túžia písať, a vždy ich upozorňujem, že písanie znamená veľmi veľa samoty. To ich väčšinou zaskočí, pretože pod literárnou prácou si predstavujú jednu krátku poviedku do školského časopisu a hotovo.
Ešte si neuvedomujú, že možno strávia celé roky svojho života v osamelosti pred bielym monitorom a nebudú mať nijakého šéfa, ktorý by ich kontroloval. Bondy mi neustále opakoval, že spisovateľ potrebuje hlavne sitzfleisch. Preto relaxujem všeličím, hlavne čítaním, ale aj dlhými prechádzkami, občas cvičením, bicyklom, návštevou klubu či pivom s priateľmi.

Když vidíš nějaké své hodně staré texty, jaký máš pocit?

Nečítam svoje staré veci často. Na podujatiach čítam hlavne nové veci, často ešte z rukopisu. Ale občas ma vyzvú, aby som predčítal zopár strán zo Silného pocitu čistoty. Aj po rokoch som za tým textom plne ja.

ZLOŽITÁ DPH

Jak se stavíš k otázce změny DPH na knihy?

Je to zložitý problém. Zvyšovanie daní na knihy je vždy nesprávny krok. Ale na druhej strane – na Slovensku sa DPH na knihy skoro o polovicu znížila a ceny knižiek v kníhkupectvách vôbec neklesli, ani o jediný cent. Ľudia si často neuvedomujú, že tí, ktorí knihy píšu, z nich majú najmenej zo všetkých. Najviac si berú distribúcie, mnohé siete hypermarketov skoro päťdesiat percent! Veľa si berú aj kníhkupci, menej vydavatelia. Ja mám z jednej knižky, ktorá stojí okolo 12 eur, iba jedno euro a aj to ešte musím zdaiť 21 percent… Ale ja nepíšem pre peniaze a uvedomujem si, že náš malý trh je špecifický. Som rád, že ľudia moje knihy kupujú, no zarábam si inde a väčšinu literárnej činnosti doma robím zadarmo.

Pastiersky list vyšel i jako audiokniha - jak se stavíš k nahrávkám mluveného slova, posloucháš je často, a plánuješ případně nahrání dalších?

Audioknihy milujem. A počúvam ich čoraz viac. Hlavne v angličtine, v nemčine, v slovenčine ich máme len zopár, no ich úroveň sa postupne zlepšuje. Rád by som vydal viac audiokníh, ale je to finančne náročná vec. Paradoxne, dve moje audioknihy v slovenčiny vyšli v Prahe. Je známe, že u nás sa CD nekupujú, ale sťahujú, alebo napalujú. Zistil som, že tri moje knihy sa dajú ilegálne stiahnuť na webe, ale nezasiahol som proti tomu.

Připravuješ nějaká autorská čtení?

Čoskoro idem do Trnavy na festival Multiplace, kde VJ Zden urobí videoprojekciu k novej poviedke  Pod hradnou skalou. Potom do Bardejova, Banskej Štiavnice a Žiliny. V lete sa predstavím v Brne a v Ostrave na Měsíci autorského čtení.

Nějaké další novinky, chystané povídky, knížky...?

Napísal som zopár nových poviedok a v hlave mám nápad na nový román, utópiu či skôr alternatívnu históriu strednej Európy.

Na tvém blogu jsou fotky z nedávné plavby lodí do Hamburku, oč šlo?

Mám stále dobré kontakty s firmou, pre ktorú som pracoval na Dunaji. Z tej skúsenosti vznikol román Dunaj v Amerike. Teraz sa začínajú nové plavby po Labe, z Bad Schandau do Hamburgu. Hoci Nemecko som už prešiel krížom krážom, v polabskej oblasti som dlho nebol a mnohé mestečká som nepoznal. Keďže som nemusel pracovať, a bol som tam vlastne čierny pasažier, užil som si to. Za týždeň som prešiel kus sveta a po nociach prečítal v kajute dva hrubé romány.

Které weby nejraději navštěvuješ? Trávíš na internetu hodně času?

Menej ako kedysi. Čítam FAZ, De:Bug a Die Zeit, ak mám čas, tak aj o knihách v Guardiane. A rád si nechám odporúčať dobré texty od ľudí, ktorým dôverujem, a ktorých vkus poznám. Sú to rôzne blogy o dizajne, umení a literatúre.

Změnil ti život facebook?

Trocha áno. Najviac sa mi FB páčil v roku 2007, keď som mal päť priateľov, ale zato ozajstných, takže som pre nás bol priam spoločný denník. Teraz je už Facebook verejná vec rovnako ako web. Dnes to, žiaľ, fakt funguje tak, že ľudia sa osobne stretávajú zriedkavo, pretože máme menej času ako kedysi. No vďaka FB viem, čo práve robia moji priatelia v Kábule, v Brne alebo v Košiciach. Nadviazal som tam mnohé cenné kontakty. Ale prísne si strážim svoj čas.

KONIEC DETSTVA

Kdes byl 17. 11. 1989 a jak jsi vnímal revoluci?

Bol som v Bratislave, kde už atmosféra hustla. Môj osemnásťročný bratranec v marci 1989 emigroval do Rakúska, takže v rodine sa všeličo šuškalo. Toho leta som v Maďarsku v kempingovom tábore zažil, ako masovo utekajú východní Nemci a bol to pre mňa koniec detstva). 16. novembra 1989 sa na bratislavskom „Mierku“, zhromaždili študenti, hlavne z umeleckej priemyslovky, ktorí sotva vedeli, kto je Václav Havel, ale zato do detailov poznali The Cure, Joy Division a Depeche Mode. Pár dni po udalostiach na Národní třídě mi sused priniesol videokazetu so záznamom, čo sa tam vlastne stalo. Dnes by to video zdieľal na Facebooku… ale priznám sa, že rečníkov na tribúnach som v tom veku počúval útržkovito a význam mnohých slov som tušil len hmlisto. Najviac sa mi páčilo, keď hral Jaro Filip.

Oblíbené kapely / DJs?

Chystám sa na koncert svojich obľúbencov Arcade Fire. V aute mi hrajú noví The Strokes a Hercules & The Love Affair. Zo slovenských noviniek mám rád Youcoco a The Uniques. Rád počúvam aj Chasidské piesne, ktoré nahrali muzikanti združení okolo bratislavského rabína Barucha Myersa. V piatok večer rád chodievam do filharmónie a občas odtiaľ ešte zájdem do Účka.

SNÍVAŤ PRI DUNAJI

Jsi součástí týmu velmi zajímavého festivalu Wilsonic, o kterém teď nebylo moc slyšet, děje se kolem něj něco nového?

Wilsonic mal z finančných dôvodov pauzu. No teraz ožíva, z čoho mám veľkú radosť. Kto má čas a chuť, nech príde vo štvrtok a piatok 28. a 29. 4. 2011 do nového skvelého priestoru KC Dunaj v Bratislave. Na micro:wilsonicu tam zahrajú Daedelus, Lone či Hudson Mohawke a mnohé inovatívne projekty zo Slovenska a okolitých krajín. Navyše sa oplatí vidieť, ako sa moje mesto zmenilo. Nepoznám široko-ďaleko nič krajšie ako prejsť sa popri Dunaji, pozorovať ten široký prúd a snívať.

Co děláš proti šedi?

Asi väčšinu svojich projektov, aspoň dúfam :) Čaká ma ďalšie dobrodružstvo. Idem do Rumunska na dve podujatia medzi rumunských Slovákov, študentov, je to jedna z najchudobnejších častí Európy. Žije tam malá, skoro zabudnutá menšina krajanov. Robím to zadarmo, aj im nesiem knihy, ale láka ma to a je to asi aj moja povinnosť/radosť. Budem robiť workshop písania a zasadnem aj do poroty súťaže v literárnom prednese. Môj kamarát tam robí učiteľa slovenského jazyka a literatúry a tvrdo tam bojuje proti šedi denne, tak ho v tom aspoň trocha podporím.

www.hvorecky.sk